Nie žeby som bedákal nad tým, že musím svoj čas tráviť v práci za malú odmenu alebo vykonávať činnosti, ktoré majú od mojich koníčkov dosť ďaleko. Práve naopak, som rád, že mám možnosť pracovať v neistej dobe. Tieto kruté slová ma napadajú vo vzťahu k samotnej ceste, kým sa do práce dostanem.
Žijem a pracujem v Krompachoch. Auto nemám a tak sa dopravujem do zamestnania autobusom, ktorý má zastávku pri krompašskej železničnej stanici. Od nej potom do priemyselného parku vedie kvôli železničnej trati podchod. Už samotné prostredie železničnej stanice pôsobí deprimujúco, vzhľadom na ošarpanú budovu a večnú prítomnosť časti rómskej menšiny, ktorá je situovaná v tejto okrajovej časti nášho mesta a ktorá veľmi rada okupuje priestory stanice a jej okolia. Niekedy, ako tak postávajú, aj si zakričia „Gadžo choď do roboty, aby sme mali my peniaze...", aj provokatívne zatlieskajú, aj si s grimasou zatancujú - zrejme na počesť pracujúcich. No v porovnaní s tým, čo nasleduje, by som ešte nad atmosférou našej stanice prižmúril oko.
Každého, kto nedochádza do práce autom cez zhruba dvojkilometrovú obchádzku čaká vstup (lákalo ma napísať aj zostup) do spomínaného podchodu. Cesta cez tento tunel je doslova adrenalínovým zážitkom a trvá zhruba 2-3 minúty. V tejto diere, kde je veľmi slabé osvetlenie a postupný mierne sa zvažujúci profil, už zo začiatku musíte dávať pozor, aby ste nestúpili do „luxusného koncového produktu" tráviaceho systému nejakých tvorov, ktorí sa rozhodli pravidelne Vám spríjemňovať cestu do práce. Podlaha je klzká, večne vlhká, miestami s dierami po rozbitých kachličkách. Z vrchu ľuďom na hlavy kvapká voda - za predpokladu, že neprší - ak prší, je zbytočné skladať dáždnik, aj keď kráčate v podchode (kde by za normálnych okolností pršať nemalo). Nie je výnimkou, že okrem vody padá zo stropu aj omietka, rôzne kamienky a zemina a to po koľajniciach ani nemusí prechádzať vlak. Deprimujúce sú tváre ľudí, ktorí sú po ťažkej „šichte", zničení, vyšťavení, bez života, bez pocitu adekvátneho ohodnotenia ich driny. Nezávidím, hlavne ženám, ktoré v práci končia neskôr a cez tento podchod prechádzajú so strachom z neznámej siluety, ktorá sa v tme blíži oproti nim, so sáčkom na ústach. Toto všetko podčiarkujú rôzne odpadky, zápachy a zvuky kvapkajúcej vody.
V priemyselnom parku v Krompachoch pracuje niekoľko stoviek ľudí, ktorých ohrozuje obyčajná cesta do práce. Zodpovednosť za tento havarijný stav si medzi sebou prehadzujú železnice, podniky priemyselného parku a mesto Krompachy. Prísľubov už bolo mnoho, zo všetkých strán, no neurobilo sa nič. To sa naozaj čaká na to, že jedného dňa vlak prechádzajúci nad podchodom v ňom pochová desiatky ľudí na ceste do zamestnania? Nemám potrebu každý deň na ceste z práce vidieť doslova tunel a na jeho konci svetlo. Nemá snáď pracujúci človek právo na bezpečnú cestu za svojím ťažkým živobytím ? Napriek týmto podmienkam a hnusnému pocitu doslovného výsmechu takto nastaveného systému idem - každý deň a so mnou veľa ďalších „čísel" pre každého, kto by s tým mohol niečo urobiť, ale kašle na to.
